Na úteku

Moje prvé stretnutie s Alice Munro ale rozdodne nie posledné. Už ma na poličke čakajú jej ďalšie dve poviedkové knihy.

Tie poviedky sú akoby banálne, jednoduché, žiadne napätie, šokantnosti, sú také ako život... A práve banalita poviedok, podľa môjho skromného názoru, akoby verne odzrkadľuje realitu života, a preto vás tieto poviedky nenechajú chladnými ani po dočítaní a musíte na ne myslieť a rozmýšľať nad nimi, pretože emócie, ktoré vo vás vyvolajú, si ku vám budú nachádzať cestu aj dlho po dočítaní.

Nejde o žiadne napínavé strhujúce čítanie plné prekvapivych zvratov. To vôbec. Sú to poviedky života, kde sú ústrednými postavami ženy s rôznym osudom a životom. Každá má za sebou nejaké detstvo, nejakú kariéru, možno aj priateľov, alebo je samotárka, hoci by priateľov rada mala, ale každá si nesie svoje bremeno života... Poviedky sa sústredia na určitý okamžik ich života, ktorý sa vám môže zdať nudný... Ale keď o tom píše Alice, je to všetko, len nie nuda. Neskutočne úžasne, živo a autenticky dokáže vystihnúť a opísať každú jednu ženskú hrdinku a jej pocity, až máte na konci pocit, že ste ju poznali a je vám smutno alebo šťastne spolu s ňou.

Poviedky sú napísané s takou ľahkosťou, ale zároveň je výber slov veľmi precízny. Dialógy, opisy prostredia, či vnútorné monológy postáv sú vo svojej jednoduchosti dokonalé a efektné. Alice má jedinečný talent, špecifický jazyk, ktorým dokáže na malom priestore vykúzliť neskutočné emócie.
Po prečítaní každej poviedky som knihu zatvorila a rozmýšľala som nad ňou...

Alice Munro je úžasná, je úprimná, je autentická, za svoju prácu bola odmenená Nobelovou cenou za literatúru a ja ju už viac vychváliť ani nemôžem vychváliť ????